Stýblovci online

Deň 28

Tak klasika – nevyspal. Zima a myš.

Jedlo som zavesil na háčik, špeciálne som kontroloval aby tam nebol žiadny chodníček – len stena a hák. Na ten som zavesil igelitku s jedlom. O druhej ráno počujem typické slastné chrumanie – idem , chytím igelitku – a tam vystrašená myška, pozerala na mna že ako sa dohodneme, také malinké očičká – tak som ju pustil. Tašku zobral k sebe a doklepal sa k ránu.

Ráno pozerám – načala moj posledný keksík – také niečo ako bebe dobré ráno, ale len trošku na rožku, viac nestihla. A prišlo mi jej ľúto – hovorím si: ona hlad, ja hlad, ja lezec, ona lezec … tak som jej tam ten keksík nechal. Deň bez sladkèho vydržím, tak čo by som nepodržal parťáka.

Hodinka zostup, zavreté refu kde som dúfal v real kafe a potom výšľap na posledný významný kopec 2784 mnm- pic Canigou, moc pekné, lezecké… tak to mám rád, myseľ sa sústredí a je to také … no, odšlapať 700+ km pre horolezca zas nie je uplne ten pravý pôžitok …

Ale zima jak pes – vietor, mráz aj keď jasno … ja to mám tak rád! Už sa teším na zimnú sezónu, polozíme, polyžujeme … jo, hľadá sa parťák, tak sa priebežne hláste, kardio kondičku mám, lezeckú dotrénujem 🙂

Na pol ceste dolu som stretol milú francúzsku, takú malinkatú babu christelle, tretí krát sme sa stretli. Ako, chodí nižšie varianty, ale ona snáď beží alebo čo .. taks me spolu pojedli a bežal som ďalej. Zostup až po dno a zas do kopca – nádherné francúzske lesy – nechápem kde berú španieli a francúzi drevo keď v celých pyrenejich som nevidel jediné rúbanisko. Asi sa musím spýtať slovenských lesníkov …

Po ceste som sa pri inom refu pohral so psami, vypil konečne to reálne kafe a ťapal ďalej.

No a tak som sa dokomŕcal až sem do refu des Vigourats – a čím bližšie k mestám tým horšie refu – na stenách hákové kríže a tak. Ja hovorím, v hore nič zlé nieje, to len u ľudí …